História a vývoj v skratke:
Pojem „balleto“ použil po prvýkrát Domenico da Piacenza (1390 – 1470) v diele De Arte Saltandi et Choreas Ducendi pre svoje diela, namiesto pojmu „danza“ (tanec). Za prvé baletné dielo sa vo všeobecnosti považuje Ballet Comique de la Reine (1581), od Baltazarina de Beaujoyeulx. V tom istom roku publikoval Fabritio Caroso svoje Il Ballarino, čo bol manuál baletnej techniky. Balet sa ďalej vyvíjal zo spoločenských tancov renesancie, v druhej polovici 16. storočia jednak ako vložka talianskych opier, ale aj ako francúzsky ballet de cour. Títo predchodcovia baletu obsahovali tance, ktoré v boli doplnené špeciálnymi kostýmami a výzdobou.
Balet ako samostatná umelecká forma vznikol vo Francúzsku počas vlády Ľudovíta XIV. (1643 – 1715), ktorý bol veľkým prívržencom tanca. Keďže v tom čase dochádzalo k postupnému poklesu kvality tanečných štandardov, založil Ľudovít XIV. v roku 1661 Académie royale de danse (Kráľovskú akadémiu tanca). Jeho dvorným hudobným skladateľom bol Jean-Baptiste Lully, ktorý v tom istom roku zložil prvý tzv. comédie-ballet. Tato ranná forma baletu obsahovala hru, kde tanec oddeľoval jednotlivé scény. Vďaka Lullymu došlo k rozdeleniu tanečnej akadémie na dve časti: opéra-ballet, a školu pre profesionálnych tanečníkov, ktorá bola spojená s Académie royale de musique.
V 18. storočí došlo k popularizácii baletu, ktorá viedla k rozpracovaniu a vylepšeniu baletnej techniky. Balet sa postupne stával rovnoprávnou dramatickou formou. Na vývoj baletu malo veľký vplyv vydanie Lettres sur la danse et les balety (1760; Jean-Georges Noverre), vďaka ktorej došlo k úplnému presadeniu pantomímy ako aj k reforme pohybov, čo zlepšilo možnosti vyjadrovať príbeh.
V 19. storočí záujem o balet čiastočne poklesol, keď v dôsledku veľkých spoločenských zmien stratil balet oporu v aristokratických kruhoch. Napriek tomu sa naďalej rozvíjal hlavne vo Francúzsku a Rusku. Svoj vrchol dosiahol ruský balet v dielach P. I. Čajkovského, hlavne v balete Labutie jazero, ktorý sa považuje za akýsi vrchol čistoty a dokonalosti v balete. Hlavná ženská postava v Labuťom jazere je veľmi náročnou dvojúlohou a baletky ju právom považujú za vrchol ich kariéry. Práve Ruská škola Sergeja Pavloviča Ďagileva viedla k istej renesancii klasického baletu v 20. storočí, hlavne vďaka svojim vynikajúcim tanečníkom ako napr. Václav Fomič Nižinskij či Anna Pavlovna Pavlovová ale tiež umelcom z iných oblastí umenia, prispievajúcim k vysokej úrovni súboru (vývarník Léon Bakst, skladatelia Claude Debussy a Igor Fiodorovič Stravinskij či Pablo Picasso alebo Coco Chanel). Najznámejšie baletné diela zo začiatku 20. storočia sú Romeo a Júlia a Peter a Vlk od S. Prokofieva ako aj Vták ohnivák od I. Stravinského či Luskáčik od P. I. Čajkovského.
Pre baletky je veľkým ocenením, ak sa z tzv. zboristky (radová členka baletného súboru) vypracuje na pozíciu sólistky, prípadne tzv. primabaleríny. Vysneným vrcholom je zriedkavo udeľovaný titul Prima ballerina assoluta, v mužskej verzii je to primer danseur noble. Tento titul drží len niekoľko málo ľudí a udeľuje sa za výnimočné tanečné umenie a prínos.
Čo sa týka druhov baletu, najznámejším je klasický balet, ktorý sa zakladá na klasickej baletnej technike. Tá je daná predovšetkým vysokou náročnosťou vykonávaných pohybov, prevedenej technike a z toho vyplývajúcej estetickosti tanca. Štylistická variabilita vyplýva najmä z regionálne odlišného pohľadu na detaily. Z najhlavnejších smerov môžeme spomenúť ruský, francúzsky, anglický alebo taliansky balet. Kým tradičná ruská baletná škola dáva skôr dôraz na veľkú šírku a dynamiku v tanci, talianska sa vyznačuje tancom v nižších pozíciách ale s dôrazom na rýchlu a precíznu prácu nôh. Rozdielne výrazové prostriedky sú dané aj odlišnosťou v tréningových metódach, pomenovaných podľa ich zakladateľov. Napriek odlišnostiam a variáciám je jadro baletnej techniky štandardizované po celom svete.
